„Smrť je realitou. Napriek tomu a celkom prirodzene o nej nechceme počuť, rozprávať a ani premýšľať. Znesieme ju ľahšie vtedy, ak sa nás netýka. Radi sa ňou zaoberáme v kvalitnom filme, kde je zahalená rúškom tajomstva a naše vedomie zamestná jeho riešenie. V osobnom živote ju však vytláčame. Nesmie sa nás týkať. Aj mnohí odborníci zaoberajúci sa smrťou tvrdia, že ju nevieme považovať za súčasť našich životov“.
Takto začína jedna z našich zakladateliek, bývalá odborná garantka, školiteľka a supervízorka občianskeho združenia Vŕby Mária Hatoková v knihe Sprevádzanie chorých a zomierajúcich kapitolu o tom, ako vnímame smrť v súčasnosti. Tento úvod vznikol pred 10 rokmi. Odvtedy sme svedkami, ako sa téma smrti, smrteľnosti a zomierania pomaličky posúva v našej spoločnosti krôčik po krôčiku viac k nášmu vedomiu. Z tmy, kde sme ju strčili, že tam je jej miesto, preniká opäť na svetlo. Vracia sa pomaly domov. Je to najmä vďaka rozvoju paliatívnej medicíny na Slovensku ako aj postupnému rozvoju hospicovej starostlivosti, aj keď v oboch oblastiach máme čo zlepšovať. Stále však vnímame, že smrť je kdesi na okraji a ako píše Mária, asi je to v niečom i prirodzené. No bez ohľadu na to, či budeme smrť vytesňovať, nevšímať si ju, či od nej utekať – je tu. Tak ako narodenie, je súčasťou nášho života. A každý jeden z nás sa s ňou skôr alebo neskôr stretneme.
Skôr alebo neskôr sa tiež staneme súčasťou príbehu zomierania niekoho blízkeho. Staneme sa chtiac alebo nechtiac sprievodcom niekoho z našich blízkych, ale aj aktérom vlastného zomierania. Keď budeme túto neľahkú realitu akceptovať, môžeme sa na umieranie blízkych či svoje, pripraviť.
„Vedeli ste, že strach z pocitu osamotenia je jednou z najväčších obáv pacientov v nemocnici alebo tých, ktorí zomierajú mimo domova bez svojich blízkych?“
Väčšinou chce človek prirodzene umierať doma, medzi blízkymi alebo aspoň nie sám, osamotený. Dieťa, keď má strach, potrebuje prítomnosť dospelého. Človek na konci často čelí strachu alebo bázni zo smrti aj napriek tomu, že je dospelý. Má potrebu, aby stál niekto pri ňom. Prítomnosťou inej osoby sa náš strach aj pocity osamelosti tíšia, prítomnosť pôsobí ako analgetikum na bolesť. Keď sme na ťažkej ceste a stratíme sa, je obrovskou úľavou, ak niekoho stretneme. O to viac, ak je to niekto, ktorý nás prevedie konečným úsekom života. My vo Vŕbach veríme, že možnosť nebyť v chorobe sám je ľudské právo každého, kto chce mať pri svojej „poslednej ceste“ sprievodcu.
Smrteľnosť, zomieranie sa dnes dostáva do povedomia aj vďaka sociálnym sieťam, zdieľaniu svojich zážitkov a skúseností v tomto “verejnom“ priestore. Známe osobnosti, influenceri s vysokou návštevnosťou svojich profilov, dokážu zasiahnuť veľké publikum. Všímame si, že verejne známi ľudia začínajú postupne zdieľať aj svoje bolestivé zážitky, či náročné životné situácie. Veľkou inšpiráciou nám bol herec a hudobník Marcel Nemec, ktorý verejne zdieľal svoju skúsenosť s liečbou onkologického ochorenia a potom aj situáciu, keď sa stal paliatívnym pacientom a vedel, že koniec je blízko. Svojich priateľov pred svojou smrteľnosťou nechránil, ale pozýval ich priamo do nemocnice, na svoju posteľ.
Kristína Tormová bola touto jeho otvorenosťou najskôr zaskočená, no potom dotknutá. Napísala mu verejne list na rozlúčku v čase, keď ešte žil. Je krásny, stojí za prečítanie. Vyberáme z neho: „Od malička som sa najviac zo všetkého bála smrti. Myšlienka na smrť bola moja smrť. Ty si to zmenil. Postupne a úplne. Je to jedna z najväčších vecí v živote, čo sa mi podarila. Prestať žiť tak, aby som sa bála, že to raz skončí a začať žiť tak, že ďakujem za každý deň. Trochu to znie, že si ma zlanáril do nejakej sekty, ale podľa mňa je chyba, že si ju nezaložil. Vstúpila by som bez váhania. Vždy som sa odstrihávala od umierajúcich ľudí, aby ma neranilo, keď odídu. A naraz ležala na ARE v Tvojej posteli…priľahla som Ti dajakú vývodovú hadicu. Ty si mi ukázal čerstvú jazvu, ďalší vývod, na pipikovi sme sa dohodli, že to si nebudeme ukazovať. S humorom AROvým sme tam ležali vedľa seba…ak by mi niekto povedal, že si priľahnem k človeku po operácii do postele a budem sa s ním túliť. No čo si sa zbláznil?! Nikdy! Fuj! Bolo to úplne obyčajné a pekné. Srať vývody, nemuničné smrady, pípajúce zariadenia. Život. Neobyčajné obyčajno, tak to zvyknem nazývať“ (Zdroj: Verejne prístupná časť listu na FB profile Kristíny Tormovej, 29.1. 2024)
V zahraničí zarezonoval príbeh zosnulej herečky Shannen Doherty, známej ako Brendy Walshovej z Beverly Hills 90210, ktorá otvorene hovorila o náročnej ceste onkologického ochorenia, rakovine prsníka. Je príkladom toho, ako sa dá žiť aj zomieranie. Je nám inšpiráciou ako hovoriť o smrti, na ktorú sa v našom životnom tempe, v orientácii na výkon a preceňovaní zdravia bojíme často čo i len pomyslieť. Svetlo reflektorov na nablýskaných sociálnych sieťach tak namierila na to, že sme smrteľní, ubolení, že máme choroby, že zomrieme. Vo svojom podcaste „Let’s Be Clear“, dokázala verejne hovoriť aj o svojom pohrebe. A tým urobila smrť normálnou. Lebo zomieranie a smrť je vlastne normálna súčasť života. Nenormálne a veľmi ťažké je ale byť v tomto procese sám a osamotený. Práve toto robí zomieranie tak neznesiteľným.
V neposlednom rade spomeniem speváka Mira Jaroša, ktorý verejne zdieľal chorobu a zomieranie svojej mamy. Vo svojom statuse napísal: Mama odišla v pokoji. Doma. Pri nás. Vďaka kňazovi dostala aj „posledné pomazanie“ a všetci sme sa s ňou stihli rozlúčiť. Jej odchod je pre nás stále boľavý, no hreje nás pocit, že sme robili najlepšie, ako sme vedeli. Napadla mi veta: Keď sme sa narodili, neboli sme sami a nemali by sme sami ani zomierať…“.
Väčšina ľudí je v svojich posledných chvíľach bohužiaľ stále hospitalizovaná v nemocnici. Sami s ťažkou chorobou, sami so svojimi pocitmi. Mnohí nemajú blízkych, ktorí by vedeli a mohli byť prítomní v ich posledných chvíľach. Často preto, že zomieranie blízkeho je veľmi zaťažujúce. Emocionálne, ale aj časovo. Stále nemáme dostatok odľahčovacích služieb, dostatok pomoci. Sme vystrašení, zaplavení nepríjemnými pocitmi a z tohto územia utekáme. No keď sa zastavíme a ostaneme na chvíľu prítomní, vystavíme sa istej zraniteľnosti a keď sa nadýchneme a pomaly vydýchneme, môže nám akceptácia reality smrti priniesť do života vďačnosť a kvalitu. Veríme, že vedieť byť prítomným aj v ťažkostiach, aj v bolesti, nám prináša celkovú kvalitu do života. Nám, aj našim blízkym. Okrem toho môcť sa s našimi blízkymi rozlúčiť, žiť aj umieranie, nám pomáha neskôr aj v procese smútenia.
Lucia Kralovičová, koordinátorky dobrovoľníkov, Vŕby