Gabika je vo Vŕbach už od roku 2013 a aj keď začínala poskytovaním prítomnosti chorým na lôžku, jej doménou sú tvorivé kluby. V rozhovore priblížila svoju činnosť, motiváciu, či zážitky zo stretnutí s pacientmi.
Prečo si sa rozhodla práve pre Vŕby?
Predtým, ako som sa rozhodla pre Vŕby, rozmýšľala som, do akej dobrovoľníckej činnosti by som sa mohla zapojiť. Mala som v sebe túžbu robiť niečo pre iných, darovať svoj čas a blízkosť. Veľmi ma oslovovala práca s deťmi, keďže k ním mám ako žena kladný vzťah. Okrem toho som zvažovala aj činnosť v domovoch pre seniorov, pretože som si uvedomovala, aká dôležitá je pre starších ľudí ľudská prítomnosť a záujem. Pri hľadaní na internete som však našla inzerát Vŕby, ktorý ma veľmi oslovil. Zaujala ma ich činnosť ako aj motto „Ja Ťa budem sprevádzať, ale Ty mi ukáž cestu…“. Silne na mňa zapôsobilo. Po prečítaní viacerých článkov o tejto dobrovoľníckej činnosti som sa rozhodla to vyskúšať. Dnes vnímam, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie a som vďačná, že som ich súčasťou.
Čomu sa ako dobrovoľníčka venuješ a ako dlho?
Začínala som sprevádzaním chorých, raz do týždňa som chodievala za pacientmi na Oddelenie rádiológie v Onkologickom ústave sv. Alžbety. Niekedy sme viedli hlbšie rozhovory, inokedy sme spolu pozerali televíziu a rozprávali sa o prebiehajúcom programe. Spoznala som tam veľa ľudí a viedla pre mňa množstvo inšpiratívnych rozhovorov. Aj teraz si spomeniem na niektorých ľudí, ktorí na mňa zapôsobili a mám ich stále vo svojom srdci. Bolo to pekné obdobie.
Po pol roku prišla zo strany Vŕby ponuka zmeniť dobrovoľnícku činnosť a spolu s ďalšou dobrovoľníčkou viesť tvorivé dielne na internom oddelení. Bola to pre mňa veľmi zaujímavá ponuka, pretože sama rada vyrábam rôzne hand-made vecičky. Na druhej strane som to vnímala ako výzvu. Čas ukázal, že aj toto rozhodnutie ma posunulo. Nielen ako dobrovoľníčku, ale aj ako človeka. Na internom oddelení bol tvorivý proces spojený so sprevádzaním pacientov. Niekedy sme tvorili a pacienti zabúdali pri tom na svoje ťažkosti a tešili sa zo svojich vlastných výrobkov. Inokedy sa pacientom nechcelo vyrábať a tak sme sa „len“ zhovárali o živote, záľubách a o tom, čo im robí radosť.
Po dvoch rokoch opäť nastala zmena v mojom dobrovoľníckom živote.
Vŕby sa koncom roku 2015 rozhodli rozšíriť svoj program aj do ďalšej nemocnice, Národného onkologického ústavu a mňa oslovili s ponukou rozbehnúť tvorivé dielne. Odvtedy som tam každý utorok poobede, ak môžem.
„Pri stretnutiach s pacientmi som si uvedomila, že dávať čas a pozornosť druhým znamená obohacovať aj vlastný život.“
Pamätáš si nejaký zážitok, ktorý ti obzvlášť zostal v pamäti?
Mám viacero silných zážitkov. Jeden je z obdobia, keď som sa ešte venovala sprevádzaniu pacientov. Hneď na začiatku som stretla pacientku, ktorú som si veľmi obľúbila. Chodievala som za ňou pravidelne niekoľko týždňov a vytvoril sa medzi nami vzťah. Rada rozprávala o svojom živote. Pri nej som zistila, aké dôležité je aktívne načúvať tomu druhému. Rada rozprávala o svojich vlastnoručne vyrobených výtvoroch z mladosti. Viackrát sa vracala k tomu, ako vyrábala voňavý košíček pre svojich blízkych z mydla, špendlíkov a povrazu. Rozhodla som sa skúsiť jej taký vyrobiť a potešiť ju tým. Pri rozlúčke som jej ho darovala. Tá pani bola z toho veľmi nadšená. Veľmi sa tešila, že je presne taký, o akom mi rozprávala. Potešilo ma to, akú radosť jej to spravilo.
Viac zážitkov mám z tvorivých klubov, keďže tomu sa venujem dlhšie. Medzi také tie najsilnejšie patrí ten, ako ma jedna pani naučila vyrábať korálkového anjela. Chodievala pravidelne na tvorivé kluby. Keď sa dozvedela, že jeden deň chcem vyrábať anjelov, veľmi sa potešila, keďže ona sa tejto činnosti už dlhšie venovala. Ja som s tým dovtedy skúsenosť nemala. Ponúkla mi, že ma to naučí. Bola veľmi rada, že mi môže odovzdať svoju skúsenosť a takto sa so mnou podeliť. Po asi hodine sme mali hotového anjela, bol nádherný. Som vďačná nielen za to, že ma naučila postup, ale aj za spoločne strávený čas pri tvorbe.
Rovnako ma vždy poteší, keď sa do tvorivých činností zapájajú aj muži, lebo je to zriedkavejšie. Spomínam si na pána, ktorý chodieval viackrát a obľuboval vyrábať magnetky – smajlíkov. Alebo naposledy si starší pán servítkovou metódou vyrobil darček pre vnuka. Prostredníctvom tvorivej činnosti napĺňajú svoju potrebu byť aj naďalej užitočný, že nielen beriem, ale viem i dávať.
Čo ti to dáva a akú zmenu na sebe cítiš?
Dáva mi to veľmi veľa. Vďaka tomu som sa posunula v mnohých oblastiach. Veľkým darom sú pre mňa viaceré rozhovory s pacientmi, ktoré boli častokrát také podnetné a silné, že sa mi dodnes vryli do pamäti. Ako sa títo ľudia dokázali popasovať so svojím nie ľahkým životným osudom, mi slúži ako vzor aj v mojom osobnom živote.
Rovnako vnímam, že pri dobrovoľníckej činnosti zabúdam na svoje pracovné zaneprázdnenie a pracovné ťažkosti, ktoré ma počas dňa zahltia. Po návšteve nemocnice často odchádzam nabitá energiou a v tvorivej nálade. Mám pocit, že to, čo na oddelení odovzdávam, sa mi tam hneď niekoľkonásobne vráti.